Ako tajomne a napínavo to znie, však? Ale to by som nebol ja, aby som do toho všetkého neprimiešal trochu mne vlastného, negativistického prístupu. A za negatívne nepovažujem to, že som počas tých dvoch dní mohol dva krát zomrieť. Zomrieť je môj pevne stanovený životný cieľ, ale ako môžete vidieť, naplniť sa mi ho ešte nepodarilo. Nie, že by som sa snažil, ale ak raz nebudem vládať chodiť po vlastných a čúrať rovno, nech Allah ochraňuje toho, kto mi zabráni obesiť sa na kľučke alebo niečo podobne teatrálne. Dosť bolo zábavy duše, naspäť k zážitkom tela.
Prvý deň sa niesol vo sviežom tatranskom duchu. Pôvodne to mala byť túra strategicky naplánovaná od chaty k chate, ale náznaky podrazu sa začali objavovať už na Hrebienku. Prvé tri chaty sme s prehľadom obišli a keď prišlo na sto výškových metrov o reťaziach pod Priečnym sedlom, spomenul som si, kto vlastne môj otec je a aké túry s obľubou plánuje. V každom prípade, práve tam, kde som sa mohol zabiť prvý krát, som sa skupine A odtrhol a v pokoji som sa na druhej strane sedla slnil dobrú pol hodinu. Okrem toho som zistil, že Veľká a Malá studená dolina nedostali svoje názvy náhodným výberom a Džej end Tí zrejme nemajú toľko peňazí, ako tvrdia. Inak mi nejde do hlavy, prečo nemohli naprieč dolinou postaviť nejakú skromnú lanovku alebo aspoň nasypať obyčajnú rampu z kameňov, pretože turisti sa s neskrývaným nadšením prejdú husím pochodom dookola. Skupina B premyslene skončila v pohodlí Zamkovského chaty.
Druhý deň bol oproti tomu prvému veľmi nenáročný. Rafting na vodnom kanáli bol celkom zábava. Po tom, ako sa náš „inštruktor“ rozhodol, že mu je teplo a prevrátil nás do vody, som sa pod raftom topil iba pár sekúnd. Neviem, prečo bol každý taký vystrašený, veď nohami som stál na dne presne podľa inštrukcií a dych by mi ešte sekundu-dve vydržal. Viac ma naštvalo, keď ma prúd zobral dolu a druhý „inštruktor“ sa hodil do vody za mnou, aby ma vytiahol. Zakvačil sa mi na chrbát, ťahal ma dolu a kričal: „Postav sa! Kráčaj!“. Parazit jeden. Na 15 metrov vysokú lanovú hojdačku som sa nedostal. Utajený člen vedenia našej skupiny to zatrhol hneď po tom, ako u chlapíka, ktorý sa hojdal pred nami, zapracovali inštinkty a pri voľnom páde rukami zdrapol lano, na ktorom sa mal hojdať. Karabínka mu rozdrvila palec.
A to som si myslel, že evolúcia to s nami už definitívne vzdala.