Robin Hood

V živote som narobil kopu chýb, ktorým sa celkom teším. Pretože mi vždy dali nejaké to ponaučenie, ukázali mi ako pokračovať ďalej a podobné keci. Sú však aj chyby, ktoré som robiť neprestal a život mi iba strpčujú.

Najväčšia z nich je tá, že nefajčím. Vážne, takí fajčiari musia mať super život. Žiaden stres a aspoň presne vedia, na čo a približne kedy zomrú. Štatistiky sú v tomto smere veľmi informatívne. Tento týždeň som pozeral jeden podnetný film. Volal sa Záhada Blair Witch. K jeho obsahovej stránke sa vyjadrovať nebudem, skôr ma na ňom zaujala úloha cigariet. Ako to už v tých „hororoch“ chodí, niekto zdechne alebo sa stratí, všetci začnú panikáriť, vrieskať po sebe, zo všetkého sa obviňovať, no proste sa z nich stane banda paranoidných neurotikov. Alebo neurotických paranoikov, to je vlastne to isté, nie? Zaujímavé však na Blair Witch bolo, že akonáhle trojica mladých študentov prišla na to, že im došli cigarety, len vtedy začala byť situácia skutočne kritická. Možno keby im tie cigarety nedošli, boli by našli cestu zo začarovaného lesa a vôbec nemuseli zomrieť v kúte miestnosti opusteného domu otočení chrbtom k tomu druhému. V miestnej krčme by sa potom do sýtosti opili a film by skončil záberom na ich veselé tváre.

Prišli ste aj na to, aká je moja ďalšia veľká chyba? Áno, presne tak, neberiem drogy. Keby som ich bral, bolo by to síce ešte nákladnejšie ako fajčiť a to po finančnej stránke rozhodne uprednostňujem jedlo pred alkoholom, ale drogy musia byť úžasné. Roky sedemdesiate, deti kvetov, všetky rockové kapely, ktoré mám tak rád. Tí prví, jednoduchí ľudia vedúci šťastný život plný lásky a porozumenia. Tí druhí, vynikajúci hudobníci, speváci a skladatelia. Ktorým to ohromne vynášalo. Peniaze sú síce skaza tohto sveta, ale keď ich tu už máme a očividne sa ich nedá zbaviť, prečo ich aspoň nemať dosť na život podľa vlastných predstáv? Ale mne by to nepomohlo. Ja v ničom nevynikám tak ako Jimmy Page v hre na gitare alebo Keith Moon za bicími. Keby som si dal nejaké to LSD, zrejme by som iba počul farby a videl zvuky. Neviem, ako by som z toho vymačkal nejaké prašule. Ale nakoľko svetu železnou rukou vládne štatistika, šanca tu vždy je.

A tak tu iba sedím, presviedčam sám seba, že problémy sa dajú riešiť aj premýšľaním namiesto siahania po cigarete a že byť v niečom dobrý sa dá aj bez drog. Ale tým svojím večným premýšľaním som doteraz ešte nič nevyriešil a naposledy som bol v niečom dobrý tak pred piatimi rokmi. A tie časy sú už nenávratne preč. Keď už nič, tak tešiť ma môže aspoň jedna vec. Nie som pesimista ani optimista, som cynik. Život je niekedy fajn, niekedy stojí za hovno. A tak to má byť. Niekedy, tak ako aj teraz, si trochu vypijem. Ale ani to ma nerobí šťastným, skôr naopak.

Tak som už ticho a pripíjam na zdravie všetkým Vám, šťastným a úspešným. Nech sa Vám darí aj naďalej.

P.S.: Tento článok netreba brať celkom vážne. Písal som ho po zhliadnutí veľmi zlého filmu. A iba tesne vyhral v rozhodovaní medzi sedením za počítačom o štvrť na jednu v noci a spánkom.