Už od napísania posledného článku vo mne rástla chuť znovu niečo povedať. Táto chuť však zvádzala tuhé boje s lenivosťou a s tým, že po mesiaci odlúčenia od svojej milovanej polovičky už poriadne neviem, čo so sebou. Ale nakoľko som všetky doterajšie články písal pod miernym vplyvom alkoholu, pristupujem k písaniu aj teraz. Tento článok je však aspoň v jednom aspekte výnimočný. Pri tých predošlých som si večer na ceste domov neuľavil v parku.
Dnes večer som si v parku uľavil. A ako obvykle, nedostal som za to pokutu. Nikdy som za nič nedostal pokutu. Mám také zvláštne šťastie, že takmer kamkoľvek sa pohnem, narazím na nejakú policajnú hliadku. Ale ochrancovia zákona ma nikdy nedoviedli domov, keď som pil ako neplnoletý. A nikdy ma nepokutovali za čúranie v parku. A som presvedčený o tom, že je to presne tak, ako to byť má. Inak by to totiž nemohol byť môj život. Bol by to život niekoho iného, na ktorý by som sa pozeral v televízií alebo v nejakom inom diablovom vynáleze. Niečo ako Truman Show.
Takto by som mohol pokračovať aj ďalej. Dnes napríklad budem znovu ponocovať, aj keď zajtra ráno idem na prax, kde budem testovať tréningový program na zrýchlenie reakčného času u šoférov. Síce bez opice, ale silno nevyspatý. A aj tak mi to prejde. Dosť už však bolo o mne. O obyčajnom človeku. Takéto výstrelky fungujú rovnako aj na omnoho širšej úrovni ako je môj „zaujímavý“ život. Tento svet funguje tak, že poctiví zostanú bez odmeny a hajzli bez trestu. Pretože tak to fungovať má. Tento svet funguje tak, že ho ovládajú vzdelaní a inteligentní ľudia (často bez svedomia), ktorí si to vôbec nezaslúžia. Pretože keby to takto nefungovalo, nebol by to náš svet. Bol by to svet, v ktorom by nikto z nás neexistoval, v ktorom by som ja nepísal tento článok a vy ho s predstieraným záujmom nečítali.
Rakušáci sú národ xenofóbnych udavačov a Briti národ nekompetentných byrokratov. A sťažovať sa vieme všetci. Najmä, keď k tomu vôbec nemáme dôvod. Niekomu sa stane niečo zlé a hneď hľadá vinníka. Pretože je to také jednoduché. A úspechy pripisujeme sami sebe. Ibaže všetko sú to veci, ktoré sa jednoducho dejú a sú len viac alebo menej pravdepodobné. Matematicky vzaté, nič nie je nemožné. Keď sa niečo nepodarí, nie je za tým neschopnosť. Keď sa niečo podarí, nie je za tým tvrdá práca alebo podobné prázdne pojmy. A nie je za tým ani Boh. Ak vôbec existuje. Ja vôbec netuším, čo za tým je, ale jedno viem. Je to tak, ako to má byť.
Keby bol tento článok kapitolou Vonnegutovho Muža bez vlasti, možno by som v úvode napísal, že vás vždy upozorním, keď budem žartovať. A vlastne to tak pokojne môžem urobiť.
Nežartoval som.