Trochu trápny nadpis, dnes som sa už aj tak namáhal dosť. Krv v trenkách by mohli mať na svedomí jedine hemoroidy a vyhovárať sa na pubertu v druhom ročníku na výške asi tiež nepôsobí veľmi dôveryhodne. Ale stará známa náladovosť ma rozhodne vzala do parády. Inak Vás po dvoch týždňoch, ktoré som vyplnil cestovaním a chorobou, pozdravujem zo Švajčiarska. A nie, že mi budete závidieť! Nemám to rád.
Ten prvý týždeň som si vlastne iba odskočil na pár dní do Viedne, pobaliť sa, pripomenúť si tváre rodičov a tak. Hurá do Krakówa. Spoznať výkvet poľských železníc, oblúkom sa vyhnúť Oswieçimu a zúčastniť sa letného festivalu. Cynik vo mne by povedal: „Víkend presne podľa mojej chuti.“ Ale nemôžem byť zase iba zlý, aj keď je to také zábavné. Ten festival bol celkom fajn, hlavne z hľadiska pozorovaných objektov. Ako správny sebec, začnem sebou. Vypozoroval som, že všetko, čo potrebujem, aby som sa na koncerte odviazal sú tri Hnusné Hajnekeny ®. Zrazu nemám najmenší problém uplatniť svoje dlhé vlasy v head-bangingu, ani s tým, že ma ešte týždeň potom bude bolieť krk. Presne tak sa to aj stalo. Po troch Hnusných Hajnekenoch ® mi nevadí skákať v dave pred pódiom ani pozerať sa do tvárí všetkých tých šťastných ľudí.
Ale ani tri Hnusné Hajnekeny ® nestačili na to, aby som si prestal uvedomovať všetok ten odporný pach človečiny. A že namiesto Muse vlastne vidím iba more rúk s foťákmi zachytávajúcimi idiotské obrázky a ešte idiotskejšie videá. A boli to práve tri Hnusné Hajnekeny ®, ktoré spôsobili, že som sa počas druhej polovice koncertu cítil ako Tycho de Brahe počas osudného naplnenia spoločenského protokolu. Aspoň tú cestu k Toi-Toi búdke som nepremárnil. Okrem jedného hlasného „KURVA!!!“ som iba s vysunutými lakťami pozoroval to nemysliace stádo a ľutoval, že nemám po ruke žiaden tupý predmet. Davy ľudí, ako sa tomu slušne hovorí, sú asi zrkadlom ľudskej prirodzenosti. Výmenou za trochu tepla a fyzického kontaktu sme viac ako ochotní vzdať sa rozumu a súdnosti. Nás predsa nezaujíma, že šípka k autobusom ukazuje doprava. Keď pôjdeme všetci doľava, určite tam nejaký autobus bude. A ten autobus bude určite nadšením celý bez seba, keď zistí, že sme zabrali pruh, v ktorom bežne zvykol zastavovať. Veď zmena je život, nie?
Jediné čo ma skutočne pobavilo boli spolubojovníci pri čúraní. V jednej ruke cigareta alebo pivo, v druhej penis a v rade rovnom ako to len plot dovolil ukradomky porovnávajú veľkosť. No nie sme my muži na zjedenie?
Pozn. autora: Uvedomujem si, že ustavične čítať o čúraní a penisoch asi nie je každému pochuti, ale umenie je aj tak iba o sexe, takže nejaký ten penis berte ako prostriedok na vyjadrenie mojich ambícií.
Ak sa mi v tejto patetickej dedine pod Matterhornom podarí zohnať adaptér do zástrčky, nabudúce Vás poteším pokračovaním o chorobe a Švajčiarsku. Prezradím aspoň, že chorobu som si doniesol z Poľska, nie však z vlaku. Veď to by bolo takmer na úrovni návštevy pánskej toalety v britskej krčme. Proste nechutné.