Dlho som rozmýšľal, ako budem v tomto písaní pokračovať. Vedel som, čo chcem povedať, vedel som, ako to chcem povedať a vedel som, že mi je to všetko jedno. Neviem, prečo som vlastne nad tým všetkým premýšľal. Asi to proste zvalím na už spomenutú náladovosť a nebudem sa v tom ďalej vŕtať. Kto by sa už chcel vŕtať sám v sebe? Iba úplný magor. Alebo ja.
S chorobou importovanou z Poľska som doma s priateľkou prežil pekný týždeň, vyplnený varením čaju a hltaním pochybných medicín. Na rozdiel od bývalého spolužiaka, ktorý sa zastrájal, že by vedel pokaziť aj obyčajný čaj, mne to zvyčajne ťažkosti nespôsobuje. Ale som hrozne lenivý. Najradšej mám, keď mi niekto čaj urobí a donesie priamo pod nos. Preto bolo takmer zaujímavé sledovať, s akou ochotou som ho chorej priateľke varil. Láska? Mesiac odlúčenia? Alebo mi dobré srdce ešte nezdochlo od samoty a stále pokojne tlčie vedľa toho zlého? Keď tak teraz čítam, čo som práve napísal, napadá ma iba jediný dôvod, prečo som to urobil. Lebo som to sľúbil v predošlom článku. Inak je to nezáživný žvást, poďme radšej kydať na Švajčiarsko.
Prvé, čo ma na tejto krajine uchvátilo bolo to konštantné stúpanie a klesanie. Horské priechody s plnými dutinami hlienu som prežil iba nadopovaný ružovými pilulami, aj keď normálne by som ich vypľul trebárs umierajúc s odhryznutou nohou. Ale mal som nutkanie vybiť si mozog z lebky a ušliapať ho na ceste, tak čo iné mi zostávalo? Zaujímavé nápady mám poslednou dobou. Vyššie hodnotím už iba to, keď po mne v umývadle zostala krvavá vec, pri pohľade na ktorú ma napadlo, že môže rovno obživnúť a začať sa so mnou rozprávať o podstate bytia. Ospravedlňujem sa za to, že som nechutný, to je náladovosťou. Alebo nadmorskou výškou. Alebo čímkoľvek.
Inak je okolie Matterhornu patetický malý kus zeme. Dediny a mestečká sú plné lešení, ulízaných talianskych robotníkov, japonských dôchodcov a obchodov so suvenírmi. A samozrejme informácií o tom, ako to kedysi bola pokojná pastierska komunita. Celkom prekvapivo aj všetky hory naokolo sú plné stavebných mechanizmov, ulízaných talianskych robotníkov a japonských dôchodcov. Mám taký pocit, že rozdiel sa vlastne dá poznať iba zníženou koncentráciou obchodov so suvenírmi. Inak som sa dozvedel, že vo Švajčiarsku je zakázané vyhadzovať sklenené fľaše od ôsmej večera do siedmej rána plus v nedele a sviatky. Že všetci tu majú angličtinu s dobrým prízvukom a mizernou slovnou zásobou. A že nie je nič príjemné, keď sa ocitnem v lanovke 3 883 m. n. m. zmačkaný švajčiarskym lyžiarskym teamom a ich lyžami. A to ani nemám strach z výšok.
Domov sa teda vraciam s rovnakým chaosom v hlave aký som si tam doniesol a jediné pozitívum sú fotky. Sám neviem. A možno ešte aj kniha, akú by napísal Ozzy Osbourne, keby vedel písať.
Tento článok mi pripadá ako na truc. A ani sa tomu nedivím. Vy môžete. Keď už raz mám plnú hlavu odhodlania, že budúci rok chcem ísť na Castelfest do Holandska a pritom si neviem predstaviť, čo by som tam robil. A tiež tých troch filmov, ktoré som pozeral. Viem, prečo sú dobré. Ale skutočne musím vedieť aj to, prečo sú nahovno? To už nikdy nebudem schopný vypnúť? A myslím aj na budúcnosť. Na to, že si budem zháňať prácu, aby som si privyrobil a potom to miniem na nejakú dovolenku alebo niečo podobne snobské. A to ani poriadne neviem, čo sa stane zajtra. Jediný zádrheľ je v tom, že to tuším.