Bolo mi vytknuté, že píšem depresívne žvásty, ktoré sa nedajú čítať. Moja odpoveď? Presne to robím. Mohol by som napísať niečo lepšie. Napríklad samovražednú poéziu o nenájdení seba samého, nejaké feťácke fantázie o stratenom raji a lepšom živote hlavných hrdinov, alebo len tak písať o sexe, pretože sex predáva.
Alebo by som mohol zase vytiahnuť a okomentovať niečo z internetu. Mám inak jeden veľmi pekný infograf o zbraniach a o tom, že Gatling minigun sa dá na internete úplne legálne kúpiť za asi $200 000, ale na tom som príliš lenivý. Je to presne ako obviňovanie seba samého. Nie je nič krajšie ako ten slastný pôžitok z toho, že si mám čo vyčítať, že si mám čo pripísať za chybu a že mám na konte ďalší neúspech. A teraz na mňa nepozerajte ako moja bývalá trieda na spolužiaka, ktorý sa prihlásil na policajnú akadémiu. Robíme to všetci. A kto nevie, čo je infograf, musí sa s tým zmieriť. Takže presne tak ako je jednoduché viniť seba samého, je rovnako pohodlné písať ďalej mne vlastným štýlom. Dnes by som však chcel k tejto zlomyseľnosti uviesť nejaké dôvody.
Odchovaný na slávnych oboroch ako antropológia a sociológia by som mal tento problém rozobrať z viacerých perspektív. Prvým dôvodom pre moje márnomyseľné zabíjanie času pri počítači by bolo prostredie, v ktorom z vlastnej vôle žijem. Krajina, ktorá bola vybudovaná buď ľuďmi bez štipky fantázie alebo takými, na ktorých sa v plnom rozsahu vzťahuje veta: „Úspech je často dosiahnutý ľuďmi, ktorí nevedia, že zlyhanie je nevyhnutné.“ Mám aj dva príklady. Čo si myslieť o tom, keď pri stredajšom výjazde do klubu vidím plné mesto škaredých na mol opitých chlapov a poväčšine škaredých, takmer-nahých, na mol opitých žien? Akútny nedostatok fantázie. A že krajina, v ktorej je každý dom sivý, nič v nej poriadne nefunguje a je minimálne 30 rokov staré, kedysi ovládala obrovskú časť známeho sveta? Ale veď to by ma už ani nemalo prekvapovať. Dodnes však nepochopím ľudí, ktorí nadávajú na moje rodné Slovensko.
Ďalším dôvodom pre moje nezaujímavé monológy sú ľudia. Či už ľudia, s ktorými ma toho kedysi veľa nespájalo, ale s ktorými teraz tak nejako držíme spolu v tejto neutešenej realite, alebo tí, s ktorými ma kedysi spájalo veľa a teraz mi chýbajú. To je úplne jedno. Je to smutné, že sme takto závislí jeden na druhom. Z evolučného hľadiska mi je veľkou záhadou, prečo ľudia nevymreli už pred vekmi. Ale na druhej strane, je to asi aj ľudské. Hovorím asi, pretože nikdy nič nebudem vedieť s istotou. Kto hovorí, že niečo vie, s najväčšou pravdepodobnosťou klame. A ani o tom nemusí vedieť.
Radšej by som však vyhodil svoj notebook von oknom do dažďa než aby som povedal, že nie som človek. Som Človek, so všetkým, čo k tomu patrí. S rizikom, že sa dožijem 100 a viac rokov a otravne vysokou pravdepodobnosťou toho, že časom nahromadím kopu materiálnych statkov, ktoré aj tak nikoho nespravia šťastným. Aspoň že o dva týždne letím do Osla, aby nebolo všetko len také negatívne.