Dnes chcem napísať niečo o ľuďoch. O nás, seba nevynechávajúc. Aj keď žijem v ilúzií, že som iný a dokonalejší ako vy, minimálne na jednej úrovni zo všetkých tých prapodivných a zbytočných kognitívnych procesov si uvedomujem, že to tak nie je. Uvedomujem si, že som jedným, z vás. Že mám svoje chyby aj svoje silné stránky. Že mám svoju cenu aj svoje zásady, ktoré som ochotný porušiť. A ak mi niekto skúsi povedať, že je iný, dám mu virtuálny pimp-slap. Všetci sme rovnakí. Jediné, na čo myslíme je sex a peniaze. Presne ako zvieratká, od ktorých sa tak veľmi snažíme odlíšiť.
Poznám človeka, ktorý žije v ilúzií vlastnej nadradenosti. Ako potencionálny psychológ by som mal povedať, že je to výsledkom prehnanej rodičovskej starostlivosti, následkom traumy minulosti a túžby po praobyčajnom sebeckom kúsku šťastia. Ale to so psychológiou aj tak nemá nič spoločné. Týmto človekom môžem byť ja alebo to môže byť ktokoľvek iný. Nakoľko som však pod vplyvom španielskeho vína a vlastných démonov, chcel by som povedať niečo o pravde. Pravda je v živote úplne zbytočná. Pravdu má vždy ten, kto je viac presvedčivý. S pravdou sa dá manipulovať, pravda sa rada skrýva za lož, pravda rada bodá, seká a vo všeobecnosti zraňuje každým dostupným spôsobom. Takže keď poviem, že mať plány a ambície je dobré a možno aj závideniahodné, hovorím pravdu a zároveň klamem. A zraňujem a ubližujem.
To všetko hovorím preto, lebo v mojej alkoholom otupenej hlavne je mať ambície dobré aj zlé. Dobré je to pre toho, kto ich má a zlé pre toho, kto ich nemá. Ten, kto ambície má, ich dosiahne. Ten, kto ambície niekoho iného iba zdieľa, ich k životu vôbec nepotrebuje, Tým pádom sú všetci buď šťastní alebo nešťastní. Ako obvykle, záleží to od takej banálnosti akou je uhol pohľadu. Pre optimistov je všetko je dobré. Lenže čím vyššie vystúpiš, tým hlbšie spadneš. Pre pesimistov je všetko zlé. Majú síce pravdu, ale namiesto toho aby ju prijali, ju prevracajú na čoraz horšie a nezmyselnejšie varianty, z ktorých sa už časom ani nedá uniknúť. Najhoršie však na tom sme my realisti. My si totiž musíme všetko toto uvedomovať a vedome sa pripravovať o to jediné, čo nás robí ľuďmi. Hlúposť, nádejnú alebo beznájdenú, to je už úplne jedno. Hobbes tvrdí, že ľudská prirodzenosť je brutalita. Carrithers tvrdí, že je to sociálne cítenie. Ja som žijúcim príkladom vlastného presvedčenia. Podľa mňa je pre človeka prirodzená hlúposť.
Človek nevie čo chce a nezastaví sa, kým to nedostane. Človek chce milovať a príde na to až vtedy, keď zistí, že dokáže nenávidieť. Človek chce uspieť a úspešným sa stane vtedy, keď sa naučí ubližovať. Človek chce žiť a vážiť si to začne až vtedy, keď si uvedomí vlastnú pominuteľnosť. Človek chce stále niečo nové a zastaví sa, až keď mu začne chýbať to, čo zavrhol. Teda aspoň v tom lepšom prípade. Chýba mi všetko to, čo je nenávratne stratené. Začiatky, nech sú už akékoľvek. Potenciál, ktorý môže byť využitý iba raz. Potenciál, ktorý už využitý bol. Tak ako všetko to víno, ktoré som dnes vypil. Tak ako všetky tie momenty, na ktoré nedokážem zabudnúť. Alebo nechcem. Tak, ako všetky tie rozhodnutia, ktoré by som chcel zmeniť. A napriek tomu sa nezastavím. Pokračujem ďalej, ako Hurbanov človek-milión. Milujem, mám ambície, hľadám šťastie a nikdy nebudem nič vedieť. Zarobím veľké peniaze, vypijem veľa vína, stratím kopec nervov a zomriem. Vlastnou rukou. Aby to všetko vyšlo nazmar. Aby som neprestal byť človekom. Aby som neprestal byť hlúpy.
Tento článok je filozofický text. Pretože sa mi nepáči. A pretože z neho cítiť alkohol. Pretože mu je ťažko porozumieť. Pretože vo filozofii nie je nijaká univerzálna múdrosť. Filozofia je jednoducho umenie pretavenia ničoho do predajnej formy.
Celá debata | RSS tejto debaty